V živote prídu chvíle, ktoré sú naladené na stav samoty. V normálnom kolobehu života je to reakcia na dnešný prepínaný životný štýl a zrazu vieme pochopiť pustovnícke chodníky a volanie ticha. Ba dokonca niektorí filozofi stav samoty označujú priestorom, kde sa stávame sami sebe najdôvernejším priateľom. Jedná sa o chvíle, ktoré sú aktívne vyhľadávané na základe určitých okolností. Medicínsky by sme ich mohli nazvať „terapeutické“. Čo je však možno najcennejšie na samote je skutočnosť, že nám ponúkne riešenie našich problémov.
Každá minca má však dve strany. Život prináša aj príkoria a momenty, keď samota bolí. Človek má aj druhé „Ja“, ktoré sa chce spolčiť. Náš rozum je odkázaný na iný rozum. Pri nenaplnení týchto túžob potom samota bolí. Je možné, že v týchto pohnutých chvíľach môže „druhý typ“ samoty sa objavovať častejšie. Je preto dôležité, aby sme sa obrátili na veci, ktoré počas roka bežne nestíhame a v niektorých chvíľach sa nechať unášať múdrou nečinnosťou, umením „ dolce far niente“. Prázdne hodiny totiž robia život znesitelnejším.
Nie nemám zázračné návody na tieto časy, to má málokto a kto ich zaručene má ten musí aj klamať. Jedno, čo sa však dá ponúknuť je aspoň vypočutie si človeka, čo mnohokrát stačí na úľavu sťažujúceho sa. Dôležité je aby sa morálne hodnoty ako je empatia, súdržnosť, solidarita v tomto čase nevytratili z nášho života.
V tomto Veľkonočnom období Vám želám všetko najlepšie a skutočne úprimne sa teším na stretnutie s Vami, keď pominú pre nás tak nezvyčajné, turbulentné časy.
Martin Huorka
